Ako postaviť hokej na Slovensku znovu na nohy

Napriek niekoľkým čiastkovým úspechom reprezentácie v poslednom období všetci hokejoví fanúšikovia cítia (teda až na pána Paštinského a jemu podobných), že hokej na Slovensku sa neuberá dobrým smerom a je nutné robiť radikálne zmeny.

V tomto článku spomeniem niekoľko námetov na diskusiu, čo by sa asi malo/mohlo robiť, aby sme sa pohli dopredu a naozaj nám raz neostal v rukách Čierny Peter v podobe vypadnutia z A-kategórie MS. Som pripravený aj na reakcie typu - na to nie sú peniaze, avšak to je len úbohá výhovorka. Ani na pôsobenie Slovana v KHL neboli peniaze, a hľa našli sa.

1. Rozšíriť členskú základňu

Bohužiaľ, ani pri najkvalitnejších tréneroch a najprepracovanejšom systéme výchovy hráčov na svete nebudeme schopní konkurovať svetovým veľmociam v najbližších rokoch. Dôvodom je extrémne uzučká hokejová základňa, ktorá sa už dve desaťročia naďalej zužuje. Momentálne má Slovensko asi 6 000 hokejistov v kategórii mládež (U20). Pre porovnanie Fíni alebo Česi okolo 35 000, Švédi, ktorých tak obdivujeme pre prácu s mládežou 53 000. Smutné je, že Nemecko a Švajčiarsko, krajiny našej výkonnostnej kategórie 16 000, resp. 13 000, teda viac ako dvojnásobok našej základne. A prejavuje sa to už v juniorských kategóriách, kde nás Švajčiari pravidelne porážajú a v poslednom čase aj Nemci. V globalizujúcom sa svete už aj Nemci a Švajčiari disponujú kvalitnými trénermi a výchovou hráčov, čiže spoliehať sa na kvalitnú výchovu hráčov, je málo, treba aj kvalitu!.

V žiackych kategóriách máme len okolo 30 klubov, v doraste a juniorke okolo 25. To je veľmi nízka konkurencia! Veď 50 % dorastencov, čo vie stáť na korčuliach a držať hokejku hrá extraligu! A približne každý 10. junior hrá v reprezentácii! Nečudo, že chlapci nemajú záujem napredovať, keď necítia konkurenciu. Nastrieľať 30 gólov v 30 zápasoch v doraste nemôže byť vrchol ich kariéry. V medzinárodnom meradle to neznamená absolútne nič. Bohužiaľ mnohí hráči z toho žijú celú juniorskú kariéru, lebo tréneri nemajú koho iného pozvať na zrazy.

Fíni si dali za cieľ, napriek už teraz vysokému počtu hráčov, ešte zvýšiť členskú základňu o 50%, aby boli konkurencieschopnejší. My radšej krčíme plecami so slovami – to sa nedá, nemáme peniaze. Myslím, že v našej hokejovej republike by nebolo problémom zvýšiť počet hráčov zo 6 000 na 10 – 12 000 v priebehu najbližších 5 rokoch. Len na tom treba systematicky pracovať aj na úrovni zväzu. Fíni na to chcú použiť zisk z MS. Kde skončil zisk z MS 2011 v Bratislave a Košiciach?

2. Postaviť nové štadióny vo všetkých väčších okresných mestách

Ruka v ruke s rozširovaním členskej základne ide aj stavba štadiónov, aby sa hokej vôbec mohol hrať! Podľa štatistiky IIHF, na Slovensku je 47 ľadových plôch, kde sa hokej môže hrať. Čiže ani len jeden štadión na okres (79 okresov). Takto prichádzame o veľa talentovaných chlapcov, ktorí síce v TV obdivujú Šatana a Hossu, milujú hokej, ale čo z toho ak najbližší hokejový klub je vzdialený 50-60 km. Takmer žiaden rodič by nebol ochotný voziť svoje dieťa pravidelne do tak vzdialeného mesta. A trmácať sa aj s prestupmi 2-3 hodiny autobusom kvôli hodinovému tréningu, to si radšej každý chlapec vyberie futbal vo svojej rodnej dedinke a má to vybavené.

Napr. situácia v Nitrianskom kraji je taká, že existujú ľadová plocha je v 4 mestách – Topoľčany, Nitra, Nové Zámky, Levice, a to na 700 000 obyvateľov! Južné regióny ako okolie Komárna, Hurbanova, Štúrova, Šale, Galanty a Dunajskej Stredy je úplne bez šance na hokej!

Pre porovnanie, podobný počet štadiónov ako Slovensko má Nórsko, Rakúsko, Taliansko, Veľká Británia alebo J. Kórea, okolo 100 štadiónov má Japonsko, či Francúzsko. Štáty, s ktorými sa chceme výkonnostne porovnávať však majú ďaleko viac: Švajčiari 158, Nemci 198, Česi 148, Fíni 246, Švédi a Rusi okolo 350. USA a Kanada vyše 2000.

Predsedom vlády je momentálne R. Fico, ktorý veľmi rád financuje športovú infraštruktúru. Veľa takých politikov nemáme, treba využiť túto príležitosť, lebo „noví“ politici športu už tak naklonení nemusia byť. Tak neviem načo čakajú zväzoví funkcionári, že premiér príde za nimi a bude on prosiť ich? Na Slovensku je 55 miest s počtom obyvateľov 15 000 a viac (veľkosť Skalice) + mestá v regiónoch s vyšším zastúpením vidieckeho obyvateľstva + viacero ľadových plôch v krajských mestách; suma sumárum mi to vychádza na 70-80 ľadových plôch, ktoré by Slovensko dokázalo reálne využiť. Pri výstavbe 20 štadiónov pri cene 3 mil.€ by to vyšlo na 60 mil.€, ak by tretinu zafinancovala nejaká veľká spoločnosť (napr. Orange), časť mestá, vyšlo by to štát na max. 40 mil.€ - presne toľko vrazil aj do štadióna O. Nepelu. Podobný systém fungoval aj pri výstavbe umelých futbalových ihrísk, kde tretinu ihrísk financoval SPP a myslím, že zimný štadión v meste by bola ohromná reklama pre napr. ten spomínaný Orange.

3. Pomoc dorasteneckému a juniorskému hokeju

Limity na mladých hráčov síce nie sú všetkým po vôli, ale ak chceme vychovávať nové talenty, tie si nezvyknú na mužský hokej v juniorskej lige, ale len medzi mužmi! Môj návrh je, že kluby by mohli mať na zápasovej súpiske max. 22 hráčov, z toho min. 4 v juniorskom veku (U20) a ďalších 5 vo veku U23. Chlapci s juniorskou zmluvou by mali garantovaný priestor na ľade aspoň 5 minút pre každého. Pre svetový šampionát by sme mali pripravených min. 40 hráčov so skúsenosťami z extraligy a ďalších 48 so skúsenosťami z 1.ligy. Tento model je určite výhodnejší ako Orange 20, kde chlapci nemajú možnosť učiť sa od skúsenejších hráčov a učia sa iba kaziť hru v rohoch klziska. Navyše majú už u trénera vyárendované miesta v zostave pre MS.

Štipendiá pre juniorov by mali slúžiť pre juniorov, ktorí hrajú seniorskú extraligu na základe juniorských zmlúv. Na jednej strane by sa v kombinácii s predchádzajúcim opatrením finančne uľavilo klubom, na druhej strane by chlapci neboli motivovaní utekať trénovať do zámoria, Švédska, Česka, Fínska a pod. Myslím, že ak by mal junior na výber medzi neistým pôsobením v USHL alebo CHL (spomeniem posledné príklady Koyša, Reháka, Toroka, ktorým sa zabrzdil hokejový rast) a striedavým štartom v mužskej extralige a konkurencieschopnej extralige juniorov so štipendiom, myslím, že veľa hráčov by si radšej volilo domácu cestu.

Za ukážkové prípady tejto cesty považujem príbeh Šatana, Hossu, Gáboríka alebo Višňovského, ktorí sa vydali zámorskou cestou až potom, keď sa presadili v seniorskej extralige. Verím, že správnosť tejto cesty potvrdí aj mladý Daňo. Nikdy nesúhlasiť s oslabovaním našej extraligy juniorov, či už v podobe účinkovania slovenského klubu v MHL, alebo Orange 20, či pripravovanej U18. Tieto projekty síce krátkodobo pomôžu reprezentácii, ale dlhodobo udupú úroveň dorasteneckej a juniorskej ligy a výchovu talentov v konkurenčnom prostredí a spôsobia ešte väčší exodus juniorov do zahraničia.

Predĺžiť sezónu

Juniorská i dorastenecká liga končia už v marci, deviataci prvý aprílový týždeň. Za tým nasledujú ešte tri mesiace školy, kedy už chlapci hokej nehrajú (teda nie súťažný), plus dva mesiace prázdnin. S výnimkou reprezentantov, ktorí prídu v auguste na reprezentačné zrazy po 4 mesiacoch bez súťažného hokeja absolútne nepripravení, je väčšina hráčov teda 5 mesiacov z 12 bez súťažného hokeja, čo brzdí ich rast. Kľudne by sa mohla sezóna potiahnuť aj v apríli a máji, nech nie sú mladí bez hokeja. Podobne aj CHL v Kanade vrcholí až teraz, koncom mája.

Letné kempy pre hráčov U20, U18 a U16. Konať by sa mohli koncom júla alebo začiatkom augusta, aby boli hráči pripravení pre augustové reprezentačné turnaje a letnú prípravu vo svojich kluboch. Kemp by mohol byť 2-týždňový s účasťou aspoň 60-100 hráčov pre každú vekovú kategóriu. Hráči U20 majú svoje MS už v decembri, takže každá chvíľa, ktorú môžu tráviť spolu zohrávaním sa, im iba pomôže. Navyše budú lepšie pripravený pre možno prvú ostrú sezónu medzi mužmi. Hokejisti U18 hrajú začiatkom augusta najväčší turnaj danej vekovej kategórie – Memoriál I. Hlinku, väčšinou v katastrofálnej forme – po niekoľkých mesiacoch bez pobytu na ľade a tak väčšinou končíme na poslednom mieste. Kemp pre hráčov U16 je významný z hľadiska spoznávania adeptov pre mládežnícku reprezentáciu a pre nováčikov v dorasteneckej lige aj možnosť zoznámiť sa s úrovňou hokeja v tejto vekovej kategórii.

Lepšie adresovať peniaze určené na športové gymnáziá

Momentálne dostávajú športové gymnáziá normatív na jedného žiaka 2 500 €, zatiaľ čo normálne gymnázium iba 1 500 €. Pri priemernom počte žiakov v jednej triede 25 a 4 ročníkoch, mi to vychádza na 100 000 €, ktoré by mali byť využité pre tréningový proces chlapcov a nákup športovej výstroje. Silne pochybujem, že školy tieto peniaze skutočne adresujú bezprostredne na ich športovú prípravu. Skôr si myslím, že nimi financujú chod školy. Športové zväzy – a teda aj SZĽH by si mali tieto financie ustrážiť, lebo sú určené na športovú výchovu mládeže.

4. Zreformovať extraligu

Jedna vec je vychovávať širokú členskú základňu a druhá vec je, či hráči neskôr nájdu uplatnenie. Momentálne sa niekoľko stoviek slovenských hráčov potuluje po svete nie kvôli výkonnosti, ale pretože na Slovensku by si nezarobili na živobytie. Kluby živoria, dlhujú hráčom a trénerom peniaze, nedokážu prilákať sponzorov a bohužiaľ ani fanúšikov. Riešením zložitej finančnej situácie klubov by mohol byť centrálny marketing. Ten funguje aj v NHL alebo KHL. Napr. 50 % reklamných priestorov by bolo rezervovaných pre sponzorov ligy, zvyšok by zaplnili kluby lokálnymi sponzormi. Totiž nie každý klub je schopný prilákať dostatok sponzorov a prevádzkovať marketingové oddelenie. Letmým pohľadom na dotácie MŠ SR som zistil, že SZĽH dostáva od štátu približne 3,5 mil.€, pričom rozpočet zväzu je 5,5 mil.€. Myslím, že marketing SZĽH má na čom popracovať, nakoľko 2 milióny sú málo vzhľadom na úspechy hokejistov v posledných rokoch (4. miesto na OH 2010, 2. miesto na MS 2012) a mediálny priestor, ktorý sa dostáva hokeju každoročne počas MS. Nehovoriac už o Prohokeji, ktorý pre extraligové kluby robí ešte menej. Predať mediálny priestor pre pár drobných navyše súkromnej spoločnosti s malým počtom divákom mohol len marketingový analfabet. Kluby tým utŕžili ranu istoty, veď kto by ich sponzoroval ak nebude zviditeľnený v médiách pred veľkým počtom divákov, ktorých ponúkalo RTVS.

Ďalšou zmenou by mohlo byť uzatvorenie extraligy. Z extraligy by sa nevypadávalo, ale kluby by sa udržali v extralige na základe licencovania. Nebol by tak tlak na slabšie kluby, aby sa zadlžovali nákupom českých výletníkov za cenu záchrany. Platili by len takých hráčov, na ktorých reálne majú financie. Napr. extraligu by mohol hrať len klub, ktorý splní podmienku minimálneho rozpočtu, nemešká s výplatami, vytvorí konkurencieschopný juniorský a dorastenecký tím a splní nejaké športové hľadisko. Podobne to funguje aj v cyklistike – z 18 protour tímov, najlepších 15 má zabezpečenú licenciu aj pre ďalšiu sezónu (samozrejme ak splnia finančné kritériá a fair-play kritériá v oblasti dopingu), posledné tri idú do komplexného porovnávania s novo prihlásenými tímami.

Veľkou výzvou by bolo samozrejme aj otvorenie súťaže pre tímy zo susedných krajín. Ja by som to samozrejme privítal, zväčšil by sa markantne marketingový priestor a teda aj príjmy ligy. Noví sponzori nám samozrejme nespadnú z neba, je nutné byť na tomto poli aktívny. Hráčske odbory by mohli pomôcť s minimálnymi platovými podmienkami a ich vynútením. Napr. minimálna ročná mzda pri profesionálnej zmluve by mohla byť 10 000 € u hráčov do 23 rokov a 16 000 u hráčov nad 23 rokov. A v 1. lige napr. 5 000 € a 10 000 € (tie čísla teraz strieľam od boku). Ak nám budú všetci nadpriemerní hokejisti utekať za peniazmi do Česka, ale aj Rumunska, Francúzska, Kazachstanu, lebo na Slovensku sa nevedia domôcť svojej výplaty, tak úroveň ligy nikdy neporastie.